1 Tim 2, 1-8, Lk 7, 1-10
Sú myšlienky, ktoré sa nám stali samozrejmosťou a automaticky ich dopĺňame.
Napríklad: Aká matka..., Aký otec...
Tak je to aj v našej liturgickej reči. Každý z nás dokončí: Na veky vekov... Pane, nie som hoden... Koľkoráz sme ich už v živote pred svätým prijímaním povedali!
Sú to slová stotníka, ktoré nám zazneli v dnešnom evanjeliu.
Nič lichotivé o ňom by sme na prvý pohľad nemohli povedať. Veď velil rímskej okupačnej jednotke. Mohol byť nenávidený. To je však iba prvý pohľad. Nebolo to tak, lebo dokonca za Ježišom prišli samotní Židia a naliehavo ho prosili: „Zaslúži si, aby si mu to urobil, lebo miluje náš národ; aj synagógu nám postavil.“
Klobúk dole pred ním! Aj nám, ktorí sa nevyznáme vo vtedajších politických treniciach, môže a má byť sympatický. Prečo? Stotník mal sluhu, ktorého si veľmi cenil. Ceniť si sluhu – a v tom čase – bolo niečo nevídané!
A ešte niečo si musíme vážiť. Stotník po priateľoch odkáže: „Pane, neunúvaj sa, lebo nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu. Preto som sa ani nepokladal za hodného ísť k tebe. Ale povedz slovo a môj sluha ozdravie! Zračí sa z toho veľká skromnosť – mimoriadna na rímskeho stotníka.
Tiež je u neho veľká dôvera. Odkazuje: Veď aj ja som človek podriadený vrchnosti a mám pod sebou vojakov. Ak daktorému poviem: ‚Choď!‘ ide; inému: ‚Poď sem!‘ tak príde; a svojmu sluhovi: ‚Urob toto!‘ on to urobí.“
Preto keď to Ježiš počul, zadivil sa mu, obrátil sa a zástupom, čo ho sprevádzali, povedal: „Hovorím vám: Takú vieru som nenašiel ani v Izraeli!“
V čom stotníka nasledovať? Myslím po tých chválach, a oprávnených, ktoré som o stotníkovi povedal máme dobrých príkladov až-až.
Pristavme sa pri dôvere.
Preto postreh z osobnej lode plávajúcej z Liverpoolu do New Yorku. Prišla veľká búrka. Zobudí sa dieťa a znepokojené sa pýta: Kde je ocko? Dostane odpoveď: Na palube. Dievča pokojne spí. Na palube ma otecka, prečo by sa mala báť?!
Ako sa naučiť dôvere?
Rozumom.
Ako stotník. Dôvodil: Aj ja som podriadení a mám pod sebou vojakov... Automaticky to preniesol na Ježiša. On bol pre neho šéfom nad tým všetkým čo ho trápilo. Pán Ježiš je Syn Boží – je skutočne nad všetkým.
Skúsenosťami.
Stotník sa dopočul o všetkom čo robí Ježiš. Domnievam sa, že my o Ježišovi toho vieme omnoho viac. A to uvedomenie, že i po 2 000 rokoch je tu, je úžasná skúsenosť.
A nemáte aj vy osobné skúsenosti o tom ako nám pomohol a pomáha? Ak nie tak sa nezamýšľame nad životom a patrí sa niečo s tým robiť.
A základ je asi postoj stotníka. Pane nie som hoden... Dokončiť už vieme. Aj sme to vedeli. Lenže ako sme to hovorili?!
Turzovka, 18.9.2017